K veci...
Štart expedície sa uskutočnil 17.7.2021 v Čenstochovej. Zhodou okolností to bola sobota a zároveň moje narodeniny. Viete si predstaviť lepší darček k narodeninám ako dva týždne na motorke? Od začiatku bolo zámerom cesty ísť sám. Niekoľko ľudí sa ku mne chcelo pridať na celú cestu alebo na jej časť, ale ja som ponuku na spoločnosť neprijal. Ako sa ukázalo v nasledujúcich dňoch, to, že som išiel sám, neznamenalo, že som bol sám.
Oficiálny začiatok trasy som naplánoval v blízkosti hraničného priechodu Gorzycki. Rýchlo prechádzam trasu z Čenstochovej na toto miesto po diaľnici A4. Nemôžem uveriť, že sa to deje a už o chvíľu sa vydám na cestu po veľmi starostlivo naplánovanej trase. Používam offline navigáciu, ktorá ma vedie po trase vygenerovanej pre každý deň.
Prvých pár kilometrov je v poriadku. Keď vchádzam do prvej úzkej a podmanivej ulice, zastavím sa, aby som si urobil fotografiu a zaznamenal pár slov do reportáže. Navigácia ma viedla po cestách s krásnymi výhľadmi a vo vnútri som cítil veľkú spokojnosť s pripravenou trasou. Pokojne som prešiel cez Ustroň, preplnenú Vislu, priesmyk Kubalonka a ďalej do Zwardoňa. Práve tu sa asfalt výrazne zhoršil do takej miery, že sa na ňom objavilo viac výmoľov a kameňov. V jednej zo zákrut sa motocykel pri brzdení do ostrej zákruty takmer prevrátil. Vo svojich predstavách som ho už videl ležať. Pomyslel som si, ako ho potom zdvihnem. Mal som sa to dozvedieť nasledujúci deň....
Ola a Marcin
Pred ďalšími dobrodružstvami som sa však dostal do Kościeliska. Práve tu som mal prenocovať s Olou a Marcinom. Spoločne prevádzkujú dva podniky zamerané na turistov - chatu Dziko Hanka a Dziki Offroad (požičovňa terénnych áut), ale ich vášňou sú predovšetkým motorky. V garáži je Honda CBR, Suzuki Marauder a dva crossovery. Ich vášňou je aj spoznávanie nových ľudí, a preto vznikla myšlienka prenájmu izieb. Ola bola prvá, ktorá mi napísala a nezištne ma pozvala, aby som sa k nej pripojil, a motivovala ma, aby som sa nevzdával. Bez nej by sa táto expedícia neuskutočnila. Veľmi dlho sa rozprávame nielen o motorkách a cestovaní. Ola pochádza z Gdanska a do Zakopaného prišla riadiť penzión svojho priateľa. Tu sa zoznámila so svojím manželom Marcinom, horalom z krvi a kostí. Ak v okolí Zakopaného uvidíte ružovú prilbu, určite to bude Ola.
Ráno si dáme spoločné raňajky a ja potom zbalím motorku. Pri vkladaní posledného vrecka sa pozriem na stupačky, ku ktorým je výfuk normálne pripevnený, a vidím, že skrutky chýbajú a rúra voľne visí. Pozriem sa na druhú stranu a to isté. Následky včerajších výmoľov a katastrofálneho povrchu vozovky! Ola a ja začíname s opravou, ale prichádza silná búrka, ktorá na pol hodiny preruší prácu. Opäť sa rozprávame pri čaji a potom dokončíme opravu. Čo by som si bez nej počal? Čo by som robil, keby som skončil v hoteli alebo v stane v lese? Porucha mi zabránila pokračovať v ceste. Tu som mal po ruke celú dielňu, pretože Marcin sa rád "hrabe" vo svojom vybavení. Vyrazil som s dvojhodinovým meškaním.
Prechádzam cez dopravne upchaté Zakopané a pokračujem smerom na Lysú Poľanu. Dnes budem jazdiť cez moje milované Pieniny, Piwnicznu, Żegiestów. Táto oblasť sa mi veľmi páči kvôli krásnym výhľadom, horám, ktoré vás obklopujú zo všetkých strán, krásnym kľukatým cestám. Moja obľúbená časť je pozdĺž rieky Poprad. Počasie je neisté a každú chvíľu sa mení. Keď ale vidím veľký čierny dažďový mrak, do ktorého sa chystám vbehnúť, zastavím na autobusovej zastávke a oblečiem si svoju bundu do dažďa Modeka AX DRY II a nohavice Modeka AX DRY. Našťastie sa počasie zlepšuje a na moje prekvapenie sa neskôr počas dňa dostávam na poľsko-slovenské hranice. Tesne za hranicou zastavujem, aby som zistil, v čom je problém. Na moje prekvapenie ma trasa vedie asi 18 km cez Slovensko. Pri plánovaní som to musel prehliadnuť. Rýchla analýza toho, čo sa viac oplatí, a rozhodnutie, že idem do toho.
Rozhodol som sa, že sa prezlečiem do textilnej bundy. Našiel som si miesto na kraji cesty s krásnym výhľadom pred Czyrnou, položil som motorku na bočnú nohu, ktorá sa mierne zaborila do blatistého terénu. Myslel som si, že si ju odfotím, pod nohu si dám nejaký kameň a pokojne sa prezlečiem. Urobil som päť krokov, vytiahol som telefón, aby som urobil fotku, a vtom sa za mnou ozval zvuk prevracajúcej sa motorky. Spanikáril som.
Prvý pokus a nič. Druhá, tretia, štvrtá a opäť leží úplne na boku, pretože mi došli sily. Spod palivového uzáveru vyteká palivo. Mávam a volám o pomoc na vodičov, ale z taxíkov sa ku mne dostávajú priateľské úsmevy a mávanie. Nikto netušil, že potrebujem pomoc... Ďalší pokus a zvládol som to! Myslím, že adrenalín mi tak silno udrel do krvi, a navyše mi pomohla aj pevná vôľa, že som motorku postavil do vzpriamenej polohy. Celý roztrasený som potreboval pár minút na vychladnutie. Našťastie bol ohnutý len indikátor (nespadol, funguje) a jeden z držiakov kamery sa zlomil. Kamery boli namontované na motorke na strane, na ktorú spadla, ale našťastie sa im nič nestalo.
Pokračujem smerom na Bieszczady.
Vysočany - zázemie Oslová
Je nedeľa, takže všetky obchody sú zatvorené. Jazdím po vedľajších cestách, takže tam nie je veľa čerpacích staníc, väčšina z nich je súkromná a v nedeľu tiež nefungujú. Ola mi pripravila malý obed, ktorý zjem okolo 14:00. Do Vysočan prichádzam na noc o 20:30. Už som sa zmieril s tým, že pôjdem spať hladný. Zaparkujem motorku, pozdravím majiteľov a hneď sa ma spýtajú, či som hladný. Pravdivo hovorím, že som takmer celý deň nič nejedol a nič nemám so sebou. Pani majiteľka prikáže manželovi, aby išiel do záhrady a priniesol zeleninu, a sama zmizne v dome. Po chvíli sa obaja vrátia. Dostanem domáce vajcia, chlieb, fľašu vody, maslo, šunku, syr, pažítku a posledné dve uhorky zo súkromnej záhrady, čo ma veľmi dojme. Už druhýkrát v priebehu tohto dňa som pocítil pomoc presne vtedy, keď som ju potreboval. Chystal som sa ísť hladný spať a až teraz si sadám k ozajstnej hostine.
Ráno ma pani majiteľka prichytí, keď lepím pásku, a prinesie mi kávu a sušienky. Sadám si na lavičku pod stromom, neponáhľam sa s kávou, chrumkám sušienky a užívam si pokoj a vyhliadku na ďalšie kilometre v Bieszczadoch. Pýtam sa, koľko mám zaplatiť za večeru a raňajky, ale kategoricky odmieta zaplatiť viac, ako je dohodnutá suma za noc.
Cisna
Asi 5 minút po odchode ma zastihne búrka, ale nezostáva mi nič iné, len pokračovať v ceste a dúfať, že sa vyčasí. Keď to už moje topánky nevydržia a lejak sa stane neprijateľným, zastavím na miestnej čerpacej stanici. Pomyslím si, že s tými topánkami musím niečo urobiť. Po natankovaní vchádzam premočený dnu na čerpaciu stanicu, platím za palivo a prichádzam s nápadom, že si cez topánky dám vrecia na odpadky. Nesmelo sa pýtam obsluhy stanice na tašky a počujem odpoveď: "Asi pred dvoma týždňami sa v podobnom lejaku viezli traja motocyklisti, zastavili sa u nás a každý z nich si vypýtal veľké vrece na odpadky, pretože ich oblečenie bolo úplne premočené. Každý z nich si vyrezal otvor na hlavu a ruku a vyrazil do Bieszczad. Samozrejme, že dostanete malé tašky. Ak by ste potrebovali väčšie, máme aj tie. Musítme si predsa navzájom pomáhať." Ďalší deň a ďalšia dobrá duša, ktorá sa objavila v správny čas.
Asi po hodine dážď úplne ustáva a ja sa zastavujem pri rozhľadni tesne pred vstupom do Cisny. Usuším si veci, zjem niečo sladké, nahrám videozáznam a strávim tam asi dve hodiny. Motorka stojí na parkovisku, je zbalená, na kufri visí oblečenie a sem-tam sa na ňu niekto pozrie. Tí odvážnejší sa pýtajú, či je to moja motorka, kam idem, koľko som toho najazdil, koľko mi zostáva. V rozhovore si uvedomujem, že mnohí z týchto ľudí kedysi mali motorku, niektorí z nich podnikali veľké výlety a teraz sú pre svoj vek, rodinnú situáciu, nedostatok času alebo zdravie dve kolesá už len spomienkou. Stojí za zmienku, že je to krásna spomienka, o ktorú sa radi podelia a ktorá sa často vracia do ich najlepších rokov. Stále sa mi stáva, že sa na pár minút rozprávam s upratovačkou, zamestnancom stanice alebo len s okoloidúcim, ktorý sa zastaví na kus reči. Ďalšia významná udalosť sa mi stane dnes večer, keď budem prechádzať serpentínami v Bieszczadoch, a tiež súvisí s dažďom, ktorý ma zastihol hodinu pred cieľom cesty.
Margaret a Peter
Keď som prišiel na miesto nocľahu, bolo ešte svetlo. Čakala na mňa prázdna garáž, ktorú majiteľ uvoľnil pre moju motorku tým, že svoje auto postavil na dvor. Vo svojej izbe som si vyzliekol mokré šaty, rozvešal som ich, kde sa dalo, sadol som si uzimený na posteľ a počul som hlboký, nízky, krásne položený hlas s nádhernou dikciou v kuchyni neďaleko mojej izby. Som typický poslucháč a takýto hlas nemohol uniknúť mojej pozornosti. Usúdil som, že musí patriť rozhlasovému alebo opernému spevákovi, a ak nie, tak je zrejmé, že vychádza nazmar. Na telefóne som hľadal obchod s potravinami, pretože som nemal nič na večeru, a uši sa mi nastražili, keď som spoza dverí počul prichádzajúci hlas. Našiel som obchod, pozrel som sa z okna no stále pršalo. Nemal som vo výbave dáždnik a nejako som mal toho dažďa plné zuby. Rýchle rozhodnutie: idem si vypýtať dáždnik, veď čo je na tom zlé. Tak som vyšiel z izby a majiteľa pôvabného hlasu, ktorý sa motal okolo kuchyne, som sa spýtal, či by mi požičal dáždnik, pretože som prišiel na motorke. Samozrejme, Piotr, lebo tak sa volá ten dlhovlasý muž stojaci predo mnou, ide so mnou do auta, vytiahne dáždnik a podá mi ho na prechádzku po zásoby. Oplatím mu to nálepkou s logom expedície a pozvánkou na facebookový profil. Vydal som sa do obchodu a po 10 minútach dážď úplne ustal. Počas prechádzky dáždnik úplne vyschol, takže som ho po návrate vrátil. Potom som zistil, že Piotr a Malgosia už videli môj profil na Facebooku a pozvali ma na spoločnú večeru.
Dlho sme sedeli pri výbornej večeri v jedinečnej atmosfére. Každý z nás troch hovoril o svojich vášňach, úspechoch a neúspechoch v živote, o svojich plánoch a myšlienkach. Dostali sme sa k veľmi súkromným záležitostiam, pretože sa ukázalo, že cesta, ktorá bola predo mnou - ťažká, bolestivá, dlhá, už moji partneri prešli. Nie na ceste motoriek, ale na ceste života. Z úcty k Piotrovi a Malgosii nebudem opisovať diskutované témy a veľmi dojímavé príbehy, ktoré som si od nich vypočul. Jedno môžem povedať s istotou - stretol som ľudí, ktorých som v tej chvíli potreboval a ktorí ma istým spôsobom sprevádzajú dodnes a pomáhajú mi bezpečne prejsť mojou cestou, za čo im úprimne ďakujem.
Aj ďalší deň sme začali spoločne raňajkami. Okrem toho som dostal výborné sendviče, ktoré mi Peter pripravil na cestu a ktoré mi pomohli prežiť deň.
Zdzisław po prvýkrát
Tento deň sa začal krásnymi východnými cestami, ktoré ma každým kilometrom nútia uvedomiť si, že motorkári väčšinou vyhľadávajú serpentíny, aby si kľakli na kolená, ale cesty, po ktorých dnes jazdím, mi umožňujú upokojiť sa, nevyžadujú si neustále sústredenie, radenie rýchlostných stupňov a dokonale zapadajú do môjho hesla - nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Hlava sa mi uvoľní ešte viac ako deň predtým, pomaly si zamilujem tieto cesty a pôžitok z jazdy dosiahne svoj zenit. Cestou navštívim pravoslávny kostol v Hrebennom a pokračujem medzi slnečnicovými a obilnými poliami.
Keď som dostal hlad, rozhodol som sa zastaviť na rýchle jedlo. Hneď pri ceste "vyrástla" vyhliadková veža, tak som sa rozhodol, že si tu dám niečo na jedenie. Motorku som postavil k veži, vytiahol som Petrove sendviče a vodu, sadol som si na lavičku a vychutnával si jedlo. Na veži boli nejakí ľudia a ja som túžil, aby bola prázdna pre video. Ľudia sa na veži striedali, ale v jednom momente som zostal sám, tak som sa napil vody a rozhodol sa, že to je tá správna chvíľa. Prešiel som k svojej motorke, aby som vytiahol nahrávacie zariadenie, a v tej chvíli na parkovisko vchádzala motorka, ktorá pred chvíľou prechádzala okolo tohto miesta, ale otočila sa a zaparkovala hneď za mojou. Zložil si prilbu a okamžite sa rozprúdil rozhovor. Ukázalo sa, že Zdzisław je z Krakova a na východnej stene absolvuje veľmi podobnú trasu ako ja. Spoločne sme vyliezli na rozhľadňu, vymenili si ešte niekoľko viet a rozišli sa. Zdzisław sa stále objavoval celkom nečakane, úplne ma prekvapil vo veľmi ťažkej chvíli cesty a pomohol mi, keď som to potreboval.
Koniec druhej časti
